HOLANĎANKY

Je to druh hrabavej hydiny, ktorý obyčajne už na prvý pohľad zaujme  každého návštevníka chovateľskej výstavy. Už som počul aj také obdivné vyjadrenia ako „Pozri, ake zvláštne holuby“.

Je to už dobrých 10 rokov, keď som prvý krát na bratislavskej burze (vtedy ešte bola pri  Starom moste)  videl prvý krát naživo tieto nádherné kury. Bolo rozhodnuté. Musel som ich mať, a tak sa kohútik a 2 sliepočky stali zakladateľmi môjho chovu zdrobnelých čiernych holanďaniek bielochocholkatých.

Trochu z histórie tohoto plemena možno viacerých čitateľov prekvapí. Už okolo roku 1600 sa vyskytujú prvé zmienky o týchto zvláštnych kurách. Vtedy však pod menom „poľky“. V tomto období sa viaceré chocholkaté plemená označovali takto, resp. ešte bol  pre ne názov paduánky, ktorý sa zachoval až do dnes pre podobné plemeno. Názov „holanďanky“ sa vyskytuje až v r. 1869. Ako vidno veľa názvov hydiny  sa odvodzuje  od krajín a miest, ale  to ešte neznamená, že aj skutočne v nich vznikli. Prvý krát sa objavili na obraze maliara zvierat  Monckhorsta v roku 1650.  Na ustálenie  podoby tohoto plemena za posledné  4 storočia mali najväčšiu zásluhu práve Holanďania a ich krajové chocholaté plemená. V roku 1917 tiež predviedli po prvý raz aj zdrobnelú formu tohoto plemena.  Na prelome 19.  a 20. storočia sa dostali aj na územie býv. Československa, o čom svedčí aj ich popis autora Bohumila Bauša v diele „Drúbež“. Popisuje  vtedy známe 4 farebné rázy: čierne, modrošedé, farby kukučky a izabelové.  Súčasne ich odlišuje od Paduániek, ktoré majú síce tiež chochol, ale miesto brady majú holanďanky červené lalôčiky. Taktiež uvádza, že sa kedysi v Anglicku chovali aj biele holanďanky s čiernou chocholkou.

Ako u všetkých chocholatých plemien je pôvodcom chochola geneticky podmienená výduť lebečnej kosti. Chochol sliepočky je  veľký, uzavretý a guľatý a tvoria ho širšie pierka, ktoré vytvárajú kompaktnú bielu  kontrastnú „guľu“. Kohútik  má chochol tvorený úzkymi dlhými a zašpicatenými perami, ktoré mu  lúčovito padajú dozadu a do bokov. Vytvára to trochu dojem „strapatosti“, oproti kompaktnému „účesu“ chochola sliepočky. U oboch pohlaví sa vpredu na čele nachádzajú  pierka v rovnakej farbe, ako je farba tela, tzv. motýlik. Ten sa vždy pred výstavou upravuje vytrhaním do požadovanej podoby. Čierne pierka priamo v chochole, resp. ich väčší výskyt sú považované za chybu, rovnako ako rozčesnutý, alebo nepravidelný chochol.

Chocholka úplne vytlačila u tejto hydiny hrebeň a taktiež došlo k určitému vydutiu nosných otvorov na hornej časti zobáka.

Keďže dnes na Slovensku môžete vidieť len zdrobnelé holanďanky čiernej farby, snažil som sa dlhšiu dobu získať aj niektorú inú  farebnú varietu. Pred rokom som získal „unicolor“  čisto biele holanďanky s bielou chocholkou. Nepríbuzného kohúta k nim som získal z Maďarska. Teraz  na výstave Peří  2002 v Lysej nad Labem sa mi podarilo získať pár modrých holanďaniek s bielym chocholom. Boli tiež vystavené na NV v Nitre.

Nemám šancu, aby sa mi podarilo získať  všetkých 16 farebných rázov, v ktorých sa zdrobnelé holanďanky  vyskytujú, ale  rád by som svoj chov o niekoľko ďalších rozšíril.  V súčasnosti možete holanďanky vidieť (ale nie u nás) v nasledovných farbách:

1/ čierne s bielou chocholkou – tie sú u nás veľmi rozšírené

2/ modré čiernolemované – každé pierko je tmavo lemované, chochol je biely s modrým motýlikom

3/ pásikavé (žíhané) – rovnomerné priečne svetlé pruhy sú po celom čiernom tele, chochol je biely so žíhaným motýlikom.

4/ čiernobiele- na základnej čiernej farbe sa nachádza prskanie s bielymi bodkami. Vekom pribúda belšej farby. Kohúty jej majú zase menej. Chochol je biely a motýlik v základnej farbe.

5/ modrobiele - zhodné s čiernobielymi, len ako základná farba je modrá

6/ žlté bielolemované – základná krycia farba je svetlookrová s bielymi lemami, chochol je biely s motýlikom v základnej farbe.

7/ zlaté čiernolemované – sfarbenie je rovnaké ako u napr. zlatých wyandotiek, chochol je biely (len zdrobnelá forma)

8/ strieborné čiernolemované –  sfarbenie  je rovnaké ako u strieborných wyandotiek , chochol je biely (len zdrobnelá forma)

Skupina „unicolor“ ( chochol je tiež v rovnakej farbe tela)

  9/ pásikavé,

10/  čierne

11/ modré

12/ žlté bielolemované (len veľká forma)

13/ biele

14/ čiernobiele

Skupina farebnocholatých s kontrastným telom

15/ biele s čiernym chocholom

16/ biele s modrým chocholom

Dnes zaraďujeme holanďanky medzi okrasnú hydinu., ktorá znáša cca 140 vajec ročne s bielou škrupinkou o váhe 45 gramov. Ide o ľahké plemeno kde  sliepka dosahuje hmotnosť do 2 kg a kohút do 2,5 kg. U nás sa však v poslednom období vyskytuje len zdrobnelá hydina tohoto plemena. Sliepočka dosahuje hmotnosť 800 g a kohútik do 900 g. Znáška dosahuje až  80 vajec s hmotnosťou okolo 35 g. Pre toto plemeno je typicky štíhla postava s mierne zdvihnuto neseným trupom. Trup je  v ramenách široký a smerom dozadu sa zužuje.  Hlavu má stredne veľkú, čiastočne schovanú do chochola, z ktorého vytrča len kratší zobák s výrazne vyvýšenými nozdrami. Akykoľvek náznak hrebeňa je vážnou chybou. Oči často zakrývajú pierka chochola a sú zväčša červenej až  hnedej farby. Laloky sú červené, stredne veľké, u sliepočiek maličké. Ušnice  na neoperenej tvári sú malé a biele. Chvost kohúta je veľký, vyššie nasadený a  s peknými kosierkami. Brucho majú dobre vyvinuté. Beháky sú hladké a bez operenia, zväčša vo farbe v súlade s operením tela.  Sliepočka sa (s výnimkou pohlavných rozdielov)  podobá kohútovi.

Veľkosť krúžkov je pre veľkú formu 18 a 16 a pre zdrobnelú 13 a 11.

Celkovo môžem toto plemeno hodnotiť ako veľmi kľudné až krotké. Vzhľadom na veľký chochol, ktorý veľmi obmedzuje výhľad, majú tieto sliepočky zhoršenú orientáciu. Keď ich niečo vyplaší vedia veľmi prudko a rýchlo vzlietnuť. Inak však s prelietavaním u nich problémy nemám.  Povahovo sa veľmi dobre znášajú aj s inými druhmi hydiny (chovávam  ich v spoločnom výbehu spolu s wyandotkami a araukánami), bez šarvátok. Na krmivo nie sú zvlášť náročné a sú dostatočne otužilé. Aj v najväčšej zime a mrazoch behajú vo výbehu, pokiaľ je sucho. Nakoľko nemajú hrebeň je možné ich chovať aj v tvrdších klimatických podmienkach, lebo im nemá čo omrznúť. Pred nečasom je vhodné chrániť ich v krytom výbehu, kde nie je možnosť zablatenia sa. Niekedy však stačí aby sa po nazobaní šrotu išli napiť, namočili si trochu pierka chochola a znovu zašli k šrotu a ďobli si z neho. Potom má chovateľ „o zábavu postarané“.  Po vytvrdnutí lepkavej hmoty (šrot s vodou a príp. aj blatom)  chochol  vyzerá dosť bizarne a neesteticky. Vyčistiť polepené a zašpinené pierka chochola je dosť  náročná  a pracná záležitosť. V prípade, že sa zanedbá hygiena v kuríne, drobné cudzopasníky sa radi usídlia aj v chochole.  Pokiaľ chovateľ zistí drobné vajíčka na pierkach , účinný je Arpalit spray, len sa musí dať pozor, aby nezasiahol oči a nozdry.  Na vyčistenie chochola tesne  pred výstavou  sa mi osvedčil napr. psí šampón proti  blchám. Pokiaľ je však chochol nielen polepený, ale aj zažltnutý, to už sa len veľmi ťažko dá vyčistiť do svietivo bielej farby. Už niekoľko rokov vystavujem  zdrobnelé  holanďanky na výstavách (okrem inej hydiny), ale do posledného okamžiku musím byť v strehu, aby som ich udržal bez ujmy na perí a chochole. V tomto je toto plemeno podstatne náročnejšie, ako napr. araukany, či wayndotky, ktoré tiež chovám a vystavujem.  Úprava motýlika  a   kompkatný čistý biely chochol je nielen vizitkou chovateľa, ale aj nutnou podmienkou pre dobré hodnotenie posudzovateľom. Bohužiaľ aj na NV v Nitre  boli niektoré vystavené kusy, ktoré  túto podmienku  nespĺňali.

Odchov kuriatok nie je vždy bezproblémový. Do určitej miery sa prejavuje u nás úzka príbuzenská základňa, čo  máva za následok zníženú  živatoschopnosť kureniec. Tie spočiatku odchovávam zvlášť od iných zdrobnelých plemien, nakoľko kuriatka holanďaniek sú menej priebojné a mohlo by sa stať, že by ich iné odstrkovali od krmiva, či nápoja. Približne vo veku 3 mesiace sa už dá rozoznať pohlavie. Kohútikom sa  objavia náznaky lalôčikov a pierka chochola sa im začnú predlžovať. Sliepočkám dosť rýchlo hrubne behák, takže je  dôležité neprepásť termín krúžkovania krúžkom číslo 11. Na krmivo nie sú zvlášť náročné. Kŕmim kukurično-pšeničným šrotom, do ktorého primiešavam bielkovinový koncentrát BK-62 podľa veku kureniec, takže  majú stále namiešanú kompletnú kŕmnu zmes primeranú ich vývojovému štádiu a veku. Okrem istoty,  čo presne vlastnoručne namiešaná kŕmna zmes obsahuje,  sú podstatné aj ekonomické úspory, oproti kupovanej kŕmnej zmesi. Samozrejmosťou je vakcinácia avipestom a ešte predtým odčervenie Biovermom.  Dosť častým nešvárom je, že si mladí kohútikovia vzájomne vydzobávaju pierka z chochola. Vyzerajú potom hrozne a kým dorastú nové pierka trvá to aj tri mesiace. Ešte horšie je, keď sa  vzájomným odzobávaním na chochole dokrvavia, čo niektoré iné kusy provokuje ku kanibalizmu.

Na zdrobnelé čierne holanďanky  mám už niekoľko rokov uznaný chov a ročne odchovám cca 60-90  mládok, z ktorých si do chovu ponechám 8-10 najkrajších.  Aj keď je z nich vždy minimálne polovica kohútikov, kohúta sa snažím obmieňať každý rok a snažím sa ho doviezť radšej zo zahraničia, aby bola istota nepríbuzenskej plemenitby.

Najkrajší pohľad je na dvoj-troj dňové kuriatka. Sú nadherné – úplne iné ako kuriatka iných plemien, hoci aj tie sú pekné.  Potešením je aj pohľad na pasúce sa hejno rôznofarebných holanďaniek na zelenom trávniku. Ich veľké biele chocholy vyzerajú ako pobehujúce púpavové gule, ktoré však vietor nevie rozfúknuť do okolia.

Pokiaľ sa mi bude v chove aj naďalej dariť, budem rád, keď sa na našich výstavách budem môcť podieľať  spestrením o ďalšie u nás zriedkavé farebné rázy.

Ešte by som rád čitateľov upozornil, že okrem plemena zdrobnelých holanďaniek sa vyskytuje zriedkavo u nás aj plemeno „zakrslých holandských sliepok“.  Sú to kury úplne iného vzhľadu,  v 18 rôznych farebných rázoch, pričom kohútik dosahuje len 500 a sliepočka 400 g.  Takže aj v tejto oblasti je dôležité dodržiavať správnu terminológiu, aby sme predišli prípadným sklamaniam a prekvapeniam.

                                                                                                  Peter Ferjenčík